Peter si z nocˇného stolíka zobral baterku a potichu zavolal škriatka pod paplón, kde ju rozsvietil a pokracˇoval v debate so škriatkom. Vyzvedal od neho, ako žijú malé deti v ich krajine a zatúžil sa tam raz ístˇ pozrietˇ.

Peter zase ukázal škriatkovi mobilný telefón s fotoaparátom a Pe-Pe sa išiel popucˇitˇ od smiechu. Kedˇ sa spolu fotili pod paplónom, tak na spolocˇnej fotke?škriatka nebolo vidno. Potom vytocˇil nejaké cˇíslo a z telefónu sa ozval hlas. Pe-Pe tomu nemohol uveritˇ. Skrinka hovorí! Teda nejaký cˇlovek v nej, vedˇ ten musí bytˇ ovelˇa?menší ako škriatok!

„My škriatkovia žijeme ovelˇa dlhšie ako vy lˇudia a žili sme tu ovelˇa skôr ako ste sa na Zemi vyvinuli vy lˇudia.

Kedysi dávno žili lˇudia i škriatkovia pokope a vedeli velˇa vecí od škriatkov – teda používatˇ aj kúzla. No potom zacˇali lˇudia viestˇ medzi sebou vojny, škriatkovia odišli z ich sveta a lˇudia postupne zabudli to, cˇo sa od škriatkov naucˇili.

„Fíha,“ povedal Peter, „a cˇo je ešte u vás také iné ako u nás?“ „My nemusíme pracovatˇ, ale len lúskneme prstami a vycˇarujeme si, cˇo potrebujeme“, odpovedal škriatok. „To je fantastické,“ skríkol Peter, „naucˇíš to aj mnˇa?“

Peter si hnedˇ predstavoval, ako ráno lúskne prstami a hnedˇ sa mu uprace celá izba. Upratovanie vecí nemal veru rád.

„No to by nešlo,“ pokracˇoval škriatok, „u nás každý škriatok musí choditˇ pätˇdesiat rokov do školy.“ „Ty kocko!“ povedal Peter. „Cˇo to je ‘kocko‘ - to slovo nepoznám,“ povedal škriatok. „No, to tak hovoríme, kedˇ nás niecˇo prekvapí“ pokracˇoval Peter. Zrazu sa necˇakane otvorili dvere a vošla mama Hanka, otec Matej a zasvietili.? „S kým sa to tu rozprávaš?“? „No predsa so škriatkom z lesa!“ odpovedal Peter mame. „No, a ten ti nepovedal,“ povedal otec, „že také malé deti ako ty už majú dávno spatˇ a nie vyzeratˇ do tmavého lesa?“?

Až teraz si Peter uvedomil, že rodicˇia škriatka nevidia a tak sa upokojil. Dal rodicˇom ešte raz pusu na dobrú noc a tí si išli lˇahnútˇ do vedlˇajšej izby. No predtým ešte zatvorili okno.