Kolenič pompézne nekritizuje globálny svet fundamentálneho hriechu - a napriek tomu narieka nad stratou harmónie a poľudštenia.

Jeho próza je symbolom údelu človečenstva, ktoré z lona matky dobrovoľne vpochoduje do útrap slobody, ktorá mu vnucuje toľko pravidiel, koľko je len schopný znášať a uniesť a dobrovoľne sa vracia naspäť…

Otázka je: kam je to naspäť? Koleničova próza želá si a prosí o Morálne pohodlie neodriekania stavu beztiaže a návykového detského nazerania na svet, nech už je akokoľvek vyhalucinovaný či dokonca šialený…

Historizujúca linka knihy je tiež iba omamnozu zástierkou reality, ukážkou ako spisovateľ dneška nedovolí, aby ho zviazali intrigy večného mamonu a zostáva naveky slobodný. Buďme slobodní s ním!!!