Táto kniha je o spojkách a spájacích prostriedkoch v širšom zmysle slova. Predstava o relatívnej uzavretosti a statickosti spojkového subsystému implikuje, že konjunkcie len ťažko môžu konkurovať dynamike derivačných procesov či inováciám v tvarotvor ných procesoch flektívnych slovných druhov. Azda i v tom možno vidieť príčinu, prečo konjunkcie nepatrili k veľkým témam a z tieňa výskumného záujmu sa dostávali len sporadicky. Jednotiacim metodologickým princípom predkladanej monografie je postup od formy konjunkcií cez ich kontextové začlenenie k skúmaniu všeobecnejších aspektov ich fungovania. Vývin konjunkcií sleduje vo vybraných historických textoch z rozmedzia 15. až 20. storočia. Okrem komunikačno-funkčnej analýzy sa pozornosť sústreďu je aj posuny, ktoré nastali v prípade používania konjunkcií v porovnaní so súčasným stavom jazyka, resp. sa porovnávajú texty napísané v domácom jazyku s podobnými textami, ktoré v tom istom období vznikli v češtine a poľštine. Pozornosť autori zame riavajú aj na dostupné dobové jazykovedné či kodifikačné príručky. A v nich si, v zhode s vytýčeným cieľom, všímajú predovšetkým chápanie konjunkcií, ich vymedzenie, klasifikáciu a pod. Takto ponímaný synchrónno-diachrónno-ontogenetický výskum má amb íciu prispieť k vytvoreniu panoramatického obrazu konjunkcií v slovenčine a obohatiť doterajší prevažne paradigmatický pohľad na triedy vzťahov a systém im zodpovedajúcich operátorov o prístup syntagmatický, zacielený na textové fungovanie operátorv v písaných i hovorených komunikátoch, v súčasných i historických textoch, v textoch dospelých i textoch dieťaťa. Vzhľadom na viacspektový pohľad na prostriedky konštruujúce súdy a úsudky z výpovedných obsahov autori preferujú výberovosť a minucióznos ť spracovania pred relatívnou úplnosťou operátorov všetkých syntaktických vzťahov.