Autor v tomto diele zo systémového hľadiska skúma kultúrny fenomén filozofie a s ním úzko spätý fenomén metafyziky s cieľom zistiť, aké má mať miesto a postavenie filozofia v kultúre a či filozofia napriek pluralite svojich podôb má byť len jedna a má sa v tomto zmysle v dejinách kontinuálne sebaidentifikovať. Využívajúc dejinno-vývojovú metódu aplikovanú na oblasť duchovného vývoja osobností a societ, dospel k záveru, že napriek častým divergenciám filozofických svetonázorov a myšlienkových prúdov sa uplatňuje v hlavnej, často skrytej vývojovej línii ich konvergencia, ktorá postupne čoraz zjavnejšie poukazuje na formovanie sa akejsi philosophia perennis vyššej kvality, postupne emergujúcej z nižších úrovní jej porozumenia pomocou zložitého filozofického dialógu medzi nosnými filozofickými konceptmi reprezentovanými poprednými mysliteľskými osobnosťami a myšlienkovými prúdmi. Autor, hlásiaci sa k podobám filozofie inšpirovaným kresťanstvom, interpretuje túto filozofiu nového typu ako filozofiu božského Logosu, ktorá ako integrálna kristofilozofia nadobúda v dejinách čoraz zjavnejšie kontúry. Popri vlastnom dokazovaní týchto tvrdení sa odvoláva aj na rozsiahlu filozofickú literatúru i na svoje doterajšie filozofické dielo. Používa pritom najmä analektickú metódu, v zmysle ktorej z nižších úrovní porozumenia filozofie sa možno dostať výberovým zahrňovaním ich nosných prvkov a následnou syntetizáciou k takej kvalitatívne vyššej úrovni, ktorú už možno považovať in nuce za túto filozofiu nového typu. Táto podoba filozofie sa nemá chápať ako hotový filozofický útvar, ale ako centrálny útvar kultúry existujúci v zásadnej otvorenosti voči celku kultúry a smerujúci k zmysluplnému cieľu.