Je veľa druhov lásky a tá, o ktorej sa hovorí v dvoch novelách Pavla Vilikovského, nezodpovedá celkom predstave, ktorá sa nám pri tomto slove zvyčajne vybaví.

Niekto možno v príbehu úspešného fotografa pochybujúceho o význame svojej práce v rýchlo sa meniacom svete nijaký ľúbostný motív nepostrehne, a aj v príbehu dôchodcu, ktorý sa pri svojej dobrovoľníckej práci musí vyrovnávať s dramatickými osudmi, aké ľudstvu pripravilo dvadsiate storočie, by sme erotické vzplanutie hľadali márne. A predsa je ich ústrednou témou láska, láska utajená, nepriznaná a často neopätovaná, láska, o ktorú hrdinovia noviel napriek všetkým svojim neúspechom a zlyhaniam neprestávajú bojovať. Je to láska k životu k svojmu vlastnému i k životu ostatných, bez ktorých by ten náš nemal zmysel.