Keď bol v rokoch 1512 a 1513 po návrate Mediciovcov do Florencie zbavený úradu florentského kancelára, obvinený zo sprisahania proti kardinálovi Giulianovi Medicimu, väznený a mučený, utiahol sa Niccolò Machiavelli do vidieckeho sídla na svoj majetok Albergaccio v údolí Pesy pri San Casciane neďaleko Florencie.

V ústraní od politického života napísal svoje diela Knieža, Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, Vojenské umenie a ďalšie. Napriek Machiavelliho opakovaným snahám o prijatie do štátnych služieb Florencie nebolo mu vyhovené a Mediciovcami bol odvrhovaný. No vytrvalosťou dosiahol predsa len čiastocný úspech, keď ho roku 1520 Giulio Medici poveril ako mestského dejepisca spísať dejiny Florencie. Úlohy, ktorej sa mu dostalo, sa Machiavelli ujal s plnou vervou a o rok nato odovzdal dielo Florentské dejiny, venované pápežovi Klementovi VII.

V ôsmich knihách autor uvádza udalosti od vzniku mesta až po smrť Lorenza Mediciho, nazývaného Veľkolepý, roku 1492. Jeho dielo zachytáva veľké množstvo historických udalostí a nevyhýba ani drsným a krutým činom odohrávajúcim sa vo Florencii či v iných regiónoch Talianska. Machiavelli sa popri samotnom popise epizód z florentských dejín zamýšľa i nad ich významom, konaním jednotlivcov či skupín obyvateľstva, najmä tam, kde ovplyvnilo politický chod štátu. Neraz nešetrí kritikou, no kde sa dá, vyzdvihuje tých, čo svojimi činmi prospeli Florencii, a v závere s chválou oceňuje Lorenza Mediciho, ktorého vládnutie florentskému štátu mal možnosť Machiavelli zažiť.

Knihu dopĺňa odborná štúdia Pavla Koprdu Ako čítat Machiavelliho Florentské dejiny?, ktorá stručne rozoberá východiská vzniku tohto diela, jeho podstatné črty a odozvy u neskorších bádateľov, zamýšľajúcich sa nad Machiavelliho Florentskými dejinami.