V období hegemónie Rímskej ríše, v časoch jej najväčšieho rozmachu došlo k určitej stagnácii vývoja filozofického myslenia. Rimania recipovali do svojho myslenia učenie gréckych filozofov, a zachovávali tak po stáročia budované hodnoty z čias najväčšieho rozkvetu Grécka. Rímske filozofické myslenie teda zaostávalo za gréckym, no napriek tomu sa i u Rimanov objavili mimoriadne osobnosti antickej filozofie. Po najvýznamnejšom rímskom filozofovi Ciceronovi bol takouto osobnosťou dozaista Seneca. Seneca bol pôvodom síce Hispánec, no od mladosti vyrastal v Ríme. Bol vynikajúcim žiakom a učencom, presadil sa svojimi názormi i v rímskom senáte. Neskôr z podnetu manželky cisára Claudia Messaliny je nútený odísť do vyhnanstva na Korziku, odkiaľ sa vracia až po jej smrti, po ôsmich rokoch. Nová Claudiova manželka Agrippina ho poveruje výchovou ich syna Nerona. Po nádejných začiatkoch snaha vštepiť novému nástupcovi cisára morálne hodnoty a dobrú výchovu sa časom míňa účinku a Nero sa čoraz viac vymaňuje spod Senekovho vplyvu. Seneca sa preto rozhodne utiahnuť do ústrania a venovať iba literárnej tvorbe. Po Pisonovom sprisahaní roku 65 po Kr. bol Seneca Neronom donútený spáchať samovraždu. Listy Luciliovi sú Senekovým najvýznamnejším dielom, ktoré vytvoril už v zrelom veku, utiahnutý do ústrania od aktívneho politického života. Systematicky v nich preberá rôzne otázky života, bytia, existencie, kultúrne a spoločenské hodnoty, otázky umenia, ako aj bežné každodenné veci. Toto dielo je syntézou Senekových životných skúseností, ktoré nazbieral počas svojho nepokojného a rôznymi udalosťami poznačeného života. V knihe je uvedená aj prvá časť porovnávacej štúdie Miloslava Okála Filozof Seneca a Pavol apoštol.