Je to príbeh dievčatka, jej mamičky a nevlastného, ale fakticky viac ako vlastného ocka. Dievčatko sa s ním už neviem koľký krát rozpráva o tom, ako sa stalo, že mamičke, ktorá čakala, no nedočkala sa svojho milého, rástlo bruško, a v tom brušku bola ona, ona tam rástla. A ako jej mamička bola smutná a ako sa jej ocko poštár stal jej ockom a ako sa z nich stala rodina. Taký príbeh tu ešte nebol: o vážnej téme, ktorá je ešte stále u nás iba témou, o ktorej sa rozprávajú iba dospelí, pre deti je "nevhodná". Procházková je naozaj majster. Jej rozprávanie je civilné bez falošných sĺz a vzdychov, naopak je radostné, plné atmosféry krásnych vzťahov.