Milan Markovič má od Boha/prírody (vyber podľa svetonázoru) vzácny dar rozosmievať, zabávať. Ale nielen to. V časoch pohnutých a nahnutých, či už komunistických, mečiarovských alebo iných, dodával nádej a vieru vo vlastný úsudok. Lebo raz darmo, človek vnímavý a citlivý ťažko nesie poznanie, že spoločnosť, či prinajmenšom jej hlavní predstavitelia sa načisto zbláznili. Potrebuje sa ubezpečiť, že chyba nie je v jeho prijímači. Že má aj naďalej dať na svoj zdravý rozum, na hlas srdca... Alebo na Markoviča. Jeho, s prepáčením za výraz, osveta je osožná aj dnes. My slabšie nátury by sme totiž mohli jedného dňa uveriť, že je normálne kradnúť, že učiteľom patria nízke platy a somarinám hlavný vysielací čas v televízii, že je v poriadku, ak objem reklamy vysoko prevyšuje koncentráciu vyprodukovaných myšlienok, a tak ďalej a podobne... Ak aj neuveríme, hrozí, že by sme si zvykli. Ale vďaka Milanovi Markovičovi si nezvykneme. Našťastie.