Človek nie je ani zďaleka najrýchlejším tvorom planéty, ale je taký vytrvalý, že na dlhé vzdialenosti dokáže iné druhy uštvať. Behanie bolo v minulosti našou evolučnou výhodou a dodnes je pre mnohých záľubou. Ako ukazuje autor knihy, dejiny behania sú plné fascinujúcich príbehov, ale aj mýtov. Napríklad v skutočnosti neexistuje žiaden presvedčivý dôkaz, že by grécky vojak Feidippides po dobehnutí z Maratónu do Atén od vyčerpania zomrel. Bol to profesionál, akých bolo v minulosti mnoho, behali dokonca aj starovekí králi a faraóni.

Zatiaľ čo v starom Grécku muži aj ženy behávali nahí, v dvadsiatom storočí ženy museli bojovať ešte aj za to, aby mohli behávať maratóny. Rozprávanie knihy sa klenie od pradávnych čias až po súčasné masové behanie. Hovorí o mezopotámskom kráľovi žijúcom pred štyrmi tisícmi rokov, ktorý dokázal prebehnúť stovky kilometrov, Vikingoch pretekajúcich sa so zvieratami, behajúcich nudistoch, mníchoch, bežcoch behajúcich pospiatky, inkských profesionálnych bežcoch, ale trebárs aj o Emilovi Zátopkovi a podivnostiach behania v komunistickom bloku. Najviac zachovaných prameňov máme z posledných dvoch storočí, ktoré tvoria najväčšiu časť knihy.

Autor napríklad vysvetľuje, prečo boli pred vyše polstoročím Švédi „Keňanmi” svojej doby a skúma hranice ľudských výkonov, ktoré sa výrazne posunuli najmä v minulom storočí. V tom našom zrejme uvídíme oveľa menej rekordov, ale o to viac bežcov.