Tohto roku som sa znova dostal k Pivnici plnej vlkov Ladislava Ťažkého. Znova som žasol nad jej jazykom, nad jej literárnou kvalitou, nad jej „predčasovosťou“, nad jej naliehavosťou, nad neúprosnosťou snahy o pravdivý dialóg s čitateľom, nad jej nešovinistickým národovectvom, nad jej literárnou aj spoločenskou odvahou. Pivnica plná vlkov nie je písaná „perom“, ale „krvou“. Krvou našich dejín, ktorá je v krásnej symbióze s autorovým spisovateľstvom. Je napísaná v snahe vyplniť biele miesta, o ktorých sa dnes toľko hovorí, ale sa nevypĺňajú. Z povedaného je vari jasné, že uvádzané kvality akosi neviem nájsť v literatúre vydanej v roku 1988. Mám pocit, že ak by aj dnes spisovatelia dokázali takým spôsobom nahmatať problematiku dnešnej doby, nemusela by literatúra opúšťať spomínané „svoje dávne, už aj určitou tradíciou posvätné miesto“, ale sa začleniť do tvorby spoločenského vedomia. Ak sa nemýlim, metódou liečenia spoločenského vedomia bolo zverejňovanie diagnózy. A hoci si myslím, že práve diagnostika by mala byť funkciou literatúry – akútnosť dnešného stavu volá po slovnej diagnostike z akýchkoľvek prameňov slova. Ak by si slovenská literatúra dokázala udržať onú rovinu úpornej snahy o diagnózu, pravdu, naliehavosť a majstrovstvo – azda by sme dnes nemuseli toľko hovoriť o „ustupovaní literatúry“, ale ani o ekológii, devastácii, demoralizácii, relatívnosti objektívnej pravdy a objektívnej lži, ľahostajnosti, zameškaných vlakoch i katastrofických prípadoch slovenského literátstva, sebareflexii kritiky na povel, o svedomí...