Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre  a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov.  Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané,  rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej  priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú,  spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň  v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny. Pôsobivo tak skomponoval