László Barak (1953) patrí medzi autorov, u ktorých sa básnické nadanie prelína nielen s novinárskou skúsenosťou, ale aj s novinárskym jazykom. Toto prelínanie je charakteristické pre väčšinu jeho básnických kníh a nie je tomu inak ani v prípade jeho nateraz poslednej zbierky Spiatočný lístok do pekla.

Barakov jazyk je expresívny, až vulgárny, tvorivo sa opiera o znalosť slangu dunajskostredského podsvetia. Argot zločincov sa tu pozdvihuje do výšin lyriky.