Krajina pod Babou horou je vari až taká skutočná, že si ju Medard Slovík, zamestnanec knižnice v Námestove, musel odznova vymyslieť. Oslovil ju novým menom. Či mu odpovedala, či táto Orava považovala svoje nové tajné meno za priliehavé, alebo nie, na to sa azda lepšie odpovedá po navštívení týchto čarovných miest. A či je potom nový názov krajiny aj pozvánkou do prozaickej knižky o nej? Nuž, ak by to bol cestovný bedeker s podrobnou mapou, určite by sme ľahšie skĺzli po povrchu. Vedeli by sme, kde sú tu zastávky autobusov, kde sa môžeme ubytovať alebo najesť. A pri tom by sme aj mnohí skončili.

Slovík však vôbec nemá v úmysle dožičiť svojim postavám ani najmenší komfort. Privádza ich do neznáma svojho mýtu. Chlapov nechá lopotiť sa len za poživeň a nocľah, ženie ich cez mokrade a rašeliniská a naláka tých neborákov do chatrče, kde ich zapáchajúca fúria stlčie motykou. No ani pre takéto nepríjemnosti by sa čitateľ nemal nechať uviesť do stavu pochybností - či s ním má autor počestné úmysly, keď svojich vlastných takto trápi a necháva ich blúdiť. Pri dostatočne dlhom blúdení vraj človek napokon blúdiť prestane a je tam, kde má byť. Aj keď pomenovanie Kontaranto je naozaj dosť podivné a odťažité. Navodzuje skôr atmosféru dejiska nejakej argentínskej telenovely a málo nás vábi tam, kam sa máme preniesť - do malebného prostredia oravských Rabčíc. Ján Litvák