Príbeh Elišky sa začína počas druhej svetovej vojny. Moji čitatelia majú možnosť sledovať, ako sa z malého dievčatka stala starenka. Bez ohľadu na vek bola vždy úžasná, láskavá a srdcu milá... aj napriek svojmu batôžku chýb, prehier a bolestí. Alebo práve preň. Eliška je presne taká, akí by sme mali byť všetci. A hoci bola uznávaná maliarka, prvoradá pre ňu vždy bola rodina a blízki. Príbeh Elišky je plný lásky a presvedčenia, že človek musí veriť sám v seba a vo svoje sny. A takisto je o poznaní, že bolesť nikdy úplne nezmizne, len sa zmení. Verím, že vám príbeh Elišky prirastie k srdcu, a dúfam, že si v ňom nájdete aj niektoré odpovede.

Musím sa vám priznať: Eliška je moja milovaná. Myslím, že aj vy ju budete milovať. Hneď ako som knihu dopísala, začala mi chýbať. K napísaniu tejto knihy ma inšpirovala moja maminka a jej život, no vôbec nejde o biografiu. Hoci aj moja maminka jedla po prvý raz pomaranče až ako sedemročná. Ukážka z textu

„Čo je nemecký panghart?“ Mamina vyvalí oči, vzápätí sa jej oči znova zalejú slzami. „Počula si to,“ vydýchne. „Počula. Teta Magda sa na teba hnevá. Ale ja nerozumiem prečo.“ Maminka chvíľu váha. „Čakám bábätko, vieš, a...“ „Bábätko?“ celá sa rozžiarim. „My budeme mať sestričku?“ „Alebo bračeka,“ prikývne maminka, ale v tvári má čosi čudné... „A... to je zle?“ „Nie je, len... nemáme peniaze a bývame u tety Magdy a...“ „Ale budete mať bábätko!“ Som plná radosti, maminkino zúfalstvo nevidím. „Budem sa s ním hrať!“ zatlieskam nadšene, maminka si ma opäť privinie k sebe. „Si vzácne dieťa, srdiečko. Nikdy si to nedaj vziať.“ „Mohol by ma niekto ukradnúť?“ spýtam sa a akosi tomu neverím. Veď v dome je vždy plno ľudí a nikam mimo dvora nechodievam. Ujo Martin nám to s Jankom zakázal. Povedal, že Nemci prehrávajú a sú ako besní. Že si treba dávať pozor. Neviem, ako si mám dávať pozor, ale viem, že Nemci sú aj dobrí. Dostala som od jedného čokoládu a maminka od Nemcov dostávala jedlo... Nemôžu byť až takí zlí...