Prezývali ju aj „Baba z lesa“. Dlhé roky žila na samote neďaleko vodnej nádrže Ružín. Pre mnohých neuchopiteľná bytosť. Pre Lenu Jakubčákovú priateľka i prameň bezhraničnej fascinácie. Jedinečný fotografický projekt Baba z lesa v sebe kombinuje intímny časozberný dokument s dôsledným archívnym výskumom. Vo výsledku sa pred nami vynára obraz krehkého života jednej mimoriadne silnej ženy. A ešte čosi navyše...

Fotografka Lena Jakubčáková venovala dlhé roky trpezlivému dokumentovaniu života Kataríny Kiovskej, ktorú v blízkom okolí poznali aj pod prezývkou Baba z lesa. Ženu, ktorá bola spolu so svojou mamou v šesťdesiatych rokoch minulého storočia poslednou prekážkou dokončenia veľkolepého socialistického projektu ružínskej vodnej nádrže, spoznala už ako dieťa. V puberte ju pritiahol záujem o nekonformnosť tejto pozoruhodnej samotárky. V dospelosti zas profesionálny záujem i silné priateľstvo. No až po smrti svojej hrdinky otvorila aj archívy, z ktorých sa vynoril obraz života „pred potopou“. A zrazu to všetko začalo dávať ešte hlbší zmysel. Lena Jakubčáková fotografovala jej všedný život i všetko, čo tvorilo jej domov, zaznamenávala útržky spoločných rozhovorov aj monológov a v priebehu rokov tak vytvárala jedinečný portrét silnej ženy, ktorú nezlomila ani šikana totalitného režimu. Nebol to však boj proti režimu, ale skôr snaha zachrániť svoj vlastný domov. Keď si napokon matka s dcérou načierno postavili nový dom uprostred lesa, začala sa nová etapa ich života. Katarína Kiovská po smrti svojej matky nikam neodišla. Zostala tu, v dobrovoľnej samote. V najintímnejšom spojení so zvieratami, so svojím malým hospodárstvom, s celým stvorením, len pár metrov od miesta, kde voda priehrady zaliala jej rodný dom. Kniha Baba z lesa je o pevnosti človeka. O tom, ako odoláva rôznym skúškam a vzdoruje v nerovných súbojoch. A je aj o tom, že modlitba v teplákoch uprostred záhrady je niekedy úprimnejšia ako v skvostných katedrálach.