V Románe Gabriely Adamesteanovej Fontána di Trevi sa završuje osud emigrantky Leti?ie Braneovej, ktorá emigrovala do Francúzska a žije tam, ale často sa vracia do Rumunska, kde sa narodila a prežila mladosť. Jeden z dôvodov jej návratov do Bukurešti je pragmatický – reštitúcia rodinného majetku. Nie však jediný. Jej návraty sú predovšetkým spomienkami na minulosť, ktorú tam musí najskôr nájsť, aby sa s ňou mohla vyrovnať. V Bukurešti sa vždy ubytuje u svojich priateľov z mladosti Sultany a Aureliána, ktorí vystupujú v románe „naživo“, ale spolu s ostatnými evokovanými postavami predstavujú celú generáciu. Tú, čo v 50. rokoch poznala iba strach, neskôr žila veľmi opatrne a podozrievavo a až v čase zrelosti spoznala aj slobodu, ktorá sa ale rýchlo zvrhla na anarchiu. Aj preto je Fontána di Trevi – fikčný príbeh na pozadí dejinných udalostí – často označovaná ako román o postkomunistickom Rumunsku. Je to však aj kniha o ľudskej pamäti, o tom, ako možno zachovať kontinuitu alebo ako zmieriť minulosť s prítomnosťou. Titul románu je metaforou návratu, ktorý symbolizuje známa rímska fontána. Štýl románu je pútavý, predovšetkým vďaka neustálemu prelínaniu prítomnosti a nedávnej minulosti. Predstavuje reálie komunistického Rumunska, ktoré môžu vyvolať v tých, čo ich zažili, trpkú spomienku, v mladších zas smiech, údiv alebo aj nepochopenie.

Preklad: Jana Páleníková

O autorke Gabriela Adame?teanu patrí k uznávaným a oceňovaným spisovateľkám súčasného Rumunska. Po roku 1990 bola šéfredaktorkou vplyvného politicko- kultúrneho týždenníka „22“ a jeho literárnej prílohy Bucure?tiul cultural (1991 – 2013). Bola prezidentkou rumunského PEN klubu (2004 - 2006). Medzinárodná nevládna organizácia Human Rights Watch jej udelila Hellmann Hammett Grant ako prejav uznania za jej prínos pre demokratizáciu Rumunska. Ministerstvo kultúry Francúzskej republiky jej udelilo vyznamenanie Chevalier de l´Ordre des Arts et des Lettres. Jej romány (Každý deň rovnaká cesta, 1975; Stratené ráno, 1983; Stretnutie, 2007; Provizórium, 2010; Fontána di Trevi, 2018; Vzdialené hlasy, 2022) a zbierky poviedok (Daruj si jeden deň voľna, 1979; Leto – Jar, 1989; Východná stanica, 2008) získali veľa domácich cien a dodnes vychádzajú v reedíciách. Boli preložené do 18 jazykov, ocenené medzinárodnou kritikou a nominované na Európsku cenu. Gabriela Adame?teanu vo svojom diele majstrovsky prepája pamäť, históriu a individuálny osud. Román Fontána di Trevi predstavuje Rumunsko prvých troch desaťročí po páde komunistického režimu očami 452 dvoch žien: rumunskej emigrantky žijúcej vo Francúzsku, a druhej, ktorá stála pri demokratických zmenách v krajine. Spomienky na tajné lásky, zrady, nádeje aj sklamania sú v jej románoch preniknuté intenzívnym pocitom melanchólie. V Rumunsku za ne získala Cenu PEN klubu, Cenu Zväzu spisovateľov, Cenu Spisovateľ roka 2019, Cenu Rumunského rádia, Cenu časopisu Observator cultural za prózu, Cenu Sofie Nădejde za najlepšiu knihu napísanú ženskou autorkou, Cenu Literárnej agentúry ai. Román Fontána di Trevi bol preložený a uverejnený v Bulharsku (Colibri, 2020), Francúzsku (Gallimard, 2022) a v Nemecku (Aufbau, 2023).

O edícii Pevný bod: edícia kvalitnej európskej prózy Nová knižná edícia vydavateľstva Zelený kocúr s názvom Pevný bod je zameraná na výber z hodnotnej európskej prózy. Ponúka slovenským čitateľom diela autorov, ktorí predstavujú piliere európskych hodnôt.
„Dajte mi pevný bod vo vesmíre a pohnem Zemou.“ Archimedes Redaktorka edície: Renata Deáková

Recenzie „Čítajúc knižku Fontána di Trevi zostalo mi smutno. Možno je o premárnených životoch celej jednej generácie v Rumunsku. Pokojne by sa však mohla odohrávať aj na Slovensku. Kulisy dôverne poznáme: nemožnosť cestovať, študovať, udávačky, pokazené zuby, pleť, možno kubánske pomaranče, strašné handry... Napriek všetkému je však aj o veľkej nehynúcej láske. Hlavná hrdinka, emigrantka, sa po rokoch vracia domov, do demokratickej krajiny, do Rumunska. Zmenil sa režim, všetci zostarli, aj ona je dnes iná. Odrazu všetci môžu cestovať aj nakupovať, ak je pre niekoho cestovanie či nakupovanie zmyslom života, no ľudský život sa dá iba žiť, nie premárniť. Do toho sa jej pod nohy aj do slov pletú spomienky spred decembra 1989. Dnes majú všetci lepšie handry zo secondhandov, možnosť omočiť si zadok niekde v mori či brúsiť po niektorom z európskych veľkomiest. Mnohí sa však cítia ukrivdene, oni predsa vzburu začali, a potom ich nikde nevzali, oni prví povedali to alebo hento... Dnes je svet iný, aj v Rumunsku. Všetci sa kamsi ponáhľajú. Aj autorka sa pri písaní akoby trochu náhlila, tomuto tempu je prispôsobený aj útržkovitý spôsob jej písania. Pekne do rytmu. Niet času, všetko je inak, človek kašle na ohľady, ak vás svrbí zadok, presadnite si, ak vás bolí, niekto vás doň kopol, neobzerajte sa, pokračujte. Ale kam? Kam dobehne národ, ktorý dostal také veľké zaucho ako národy východného bloku? Ktorý si neváži nič a aby sa mu ľahšie bežalo do neznáma, vyhadzuje to cenné a zaujímavé, čo má. Stávame sa európskymi raritami. Svetu otŕčame holý zadok aj predok. Aj Rumunsko po revolúcii prežíva čosi ako zlatú horúčku. Utrhnúť, ukradnúť, kto nemaže, nejde, kto nejde, zostáva na smetisku dejín... Vraciate sa po rokoch z cudziny domov, no váš domov sa medzitým zmenil a ani vlastní vás už celkom za svojho nepovažujú. Fontána di Trevi je román o láske. O láske k vlasti a mužovi. Teda dvom. Mužom... A možno aj dvom vlastiam... Tej pred a po revolúcii...“ Veronika Šikulová