Eliška dostáva od neznámeho ctiteľa kytice, ktoré v novootvorenom kvetinárstve viaže floristka Marika. Súkromný detektív Roman žije svoj dobrodružný život v odľahlej dedinke na juhu Slovenska. Mladý manželský pár s dvomi malými deťmi prechádza krízou, ktorá smeruje k rozvodu. Osudy celkom odlišných ľudí sa v istom momente neuveriteľne poprepájajú. Svet je skutočne menší, než sa zdá a žiadne náhody neexistujú.

Ukážka:

1.kapitola „Dobré ráno, máte zásielku,“ ozval sa hlas v telefóne. Eliška okamžite vytušila, že ide o kuriéra. Prihovárajú sa zákazníkom stále tým istým netrpezlivým tónom, ktorý akoby naznačoval jedno: nezdržuj a padaj k dverám! Nie si jediná, koho mám dnes na zozname. Mohol by to byť aj poštár, už dávno sa však nestalo, že by práve zamestnanci pošty odovzdávali zásielky rovno do rúk. Okrem toho ani nemajú telefónne čísla, zvonia na zvončeku pri vchode, a teda by jej asi ťažko o siedmej ráno volal poštár. Kuriér je jediný človek na svete, ktorý spoľahlivo vytiahne človeka z postele. Eliška si odkašľala, aby zamaskovala skutočnosť, že ešte spala, hoci by to v tomto čase vôbec nebolo trestuhodné. Veď kto už v piatok vstáva o siedmej? „Moment, hneď som pri vás,“ odvetila bodro do telefónu a vyskočila z postele na rovné nohy. Práve sa jej sníval pestrofarebný sen, ktorý ju extrémne bavil, a vôbec jej nebolo po vôli, že sa tak náhle skončil. Plavila sa na jachte s francúzskym miliardárom, ktorý jej vyznával lásku. Cítila morský vánok, vôňu soli a lúče slnka na rozpálenej pokožke. V ruke držala pohár pravého šampanského, priam si dokázala vybaviť tú jemnú ovocnú vôňu, ktorá sa jej rozvinula na jazyku pár sekúnd po tom, ako namočila pery do snehobielej peny. Eliška by odprisahala, že keby ju kuriér nezobudil, ten chlap by ju možno aj požiadal o ruku. Vyzeral totiž zamilovaný, veľmi zamilovaný. Čo už, aj tak to nebolo naozaj, pomyslela si a v rýchlosti cez seba prehodila saténový župan. Možno sa nemusela vôbec ponáhľať, kuriér by predsa počkal. Sú platení za to, aby odovzdali tovar, vôbec nič by sa nestalo, keby ho tam nechala postávať hoc aj štvrťhodinku. Premohla ju však zvedavosť. Nespomínala si, že by si nedávno niečo objednala, preto jej došlo, že pôjde o prekvapenie. Predtým ako sa vypotácala z bytu, zavadila zrakom o zrkadlo. Vyzerala atraktívne, hoci rozospato. Rozcuchaná blonďavá hriva už vôbec nepripomínala rafinovaný účes z predošlého večera a opuchnutá tvár prezrádzala, že sa dokonale neodlíčila. Nabudúce si musím dať záležať na tom, aby som sa lepšie starala o pleť, pokarhala sa v duchu. Rozhodla sa, že sa upraví v zrkadle výťahu, a na nohy si nazula balerínky. Dvere výťahu sa otvorili s chronicky známym cinknutím. Vkĺzla dnu, našťastie bol prázdny. V odraze zrkadla si uhladila vlasy, aby pôsobili aspoň o trošku upravenejším dojmom. Ako sa volal ten Francúz v sne? hútala. Gérôme? Gérard? Nedokázala si spomenúť. Vedela len názov jachty, ktorý si prečítala pred tým, ako na ňu nastúpila: Adrienne. Čo na tom záleží? Neboli skutoční: jachta ani miliardár. Za presklenými dverami netrpezlivo prešľapoval mladý chalan v šiltovke a nevýraznom oblečení. „Toto je pre vás,“ hlesol a strčil jej do rúk kyticu. Eliška ju mlčky prijala, ako bola naučená. Muži ju často prekvapovali malými pozornosťami. O záujem opačného pohlavia nikdy nemala núdzu, bola zvyknutá, že ju obletovali, dobíjali, dobiedzali ako osy, a ona len ľahostajne prijímala, čo sa ponúkalo. Zahrávala sa s ich priazňou, pretože si to mohla dovoliť. Odkedy vyhrala prestížnu súťaž krásy, mohla si vyberať, s kým bude tráviť večery. Šancu dostali len tí na úrovni, zväčša úspešní podnikatelia, len tí mali privilégium randiť so ženou jej kvalít. Stalo sa priam železným pravidlom, že keď mladá žena získala povestnú korunu krásy, rozišla sa s dovtedajším frajerom – bežným smrteľníkom a otvorila náruč skutočným džentlmenom, ktorí boli hodní jej výnimočnosti. Niektoré missky nemali šťastie a zaplietli sa s mafiánmi či so zbohatlíkmi pochybnej povesti, o ktorých sa neskôr verejnosť v médiách dozvedela, že skončili v base pre nelegálne obchody. Tomu sa Eliška chcela vyhnúť. Nebola hlúpa, vedela, ako si overiť informácie, a okrem toho sa spoliehala na svoju intuíciu. Pre najkrajšie dievča na svete, hlásala ceduľka pripevnená ku kytici. Žiadny podpis. Eliška automaticky privoňala ku kvetom. Boli to frézie, to zistila už na prvý pohľad. Biele, žlté, fialové aj červené, naspodku decentne previazané žltou stuhou. Od koho asi sú? Mechanicky zamierila k výťahu. Ešte nikdy sa nestalo, že by sa ctiteľ nepodpísal. Zrejme sa ozve neskôr, zauvažovala. A čo ak nie? V hlave sa jej premietol zoznam mužov, s ktorými mala niečo rozrobené. Finančný žralok Tomáš, nekompromisný advokát Andrej, majiteľ kliniky plastickej chirurgie Dávid. Okrem toho udržiavala kontakty so zakladateľom novootvorenej siete fitnescentier Michalom a niekoľkými poslancami. Dala si záležať na tom, aby sa muži vzájomne nepoznali. Bolo by vrcholne nepríjemné, keby sa o sebe dozvedeli a začali ju považovať za luxusnú štetku. Nespávala so všetkými, aspoň nie pravidelne. Fyzický kontakt dopriala mužom podľa zásluh. Keď bol niekto veľmi štedrý a láskavý, neváhala s ním stráviť spoločný víkend v prepychovom hniezdočku ďaleko od civilizácie. Muži na úrovni boli diskrétni, nikto by sa neopovážil ohovoriť ju. Často to súviselo so skutočnosťou, že títo páni, s ktorými trávila čas, boli občas ženatí, alebo ak aj nie ženatí, aspoň zadaní, zasnúbení či inak viazaní. Jedno však platilo pre všetkých rovnako: nikto nepotreboval nežiaducu medializáciu vlastnej osoby, klebety či prepieranie v bulvári. Eliška bola hráčka, vedela, že sa nesmie rozdať jedným smerom. Musí uvažovať strategicky a vyťažiť zo svojho aktuálneho postavenia maximum. Má dvadsať rokov, je mladá a žiaduca. O rok však príde nová miss, a po nej ďalšia a ďalšia. Konkurencia je silná, musí preto uvažovať rozumne. Bolo by hlúpe staviť všetko na jednu kartu. Iste, racionálne kamarátky z okolia jej radili, že má chytiť príležitosť do svojich rúk a zapracovať na modelingovej kariére. Sústrediť sa na medzinárodnú súťaž, ktorú má pred sebou, a následne sa uplatniť na svetových mólach v Miláne či Paríži. Nezaspať na vavrínoch, ale pracovať na sebe, získavať ponuky prestížnych značiek a módnych domov. To všetko jej bolo jasné. Dobre vedela, že výhra v miss je iba začiatok, ktorý jej otvorí dvere do sveta. Jej problém bol však celkom prozaický: modeling z duše neznášala. Predstava, že ju agentúra vyšle do zahraničia, kde bude musieť čeliť zlomyseľnosti svojich ženských kolegýň, zúčastňovať sa na kastingoch a foteniach, makať na svojej postave a sústavne sa zdokonaľovať, jej nebola celkom po vôli. Práve naopak – tvrdá drina jej bola proti srsti. Navyše neovládala cudzie jazyky, ak nerátame lámanú angličtinu, s ktorou by si nanajvýš vypýtala kávu, aj to nie v nacionalistickom Paríži, kam smerovali tie najlepšie modelky. Oveľa príjemnejšie bolo získavať kontakty. Tak nazývala svoje avantúry s vplyvnými mužmi. Postupne by mohla začať podnikať, otvoriť si vlastnú módnu značku odevov či kabeliek, ako to urobilo veľa celebrít. Rozprestierali sa pred ňou neobmedzené možnosti. Od súťaže krásy prešlo len pár mesiacov a zmluva s agentúrou ju zaväzovala k istej poslušnosti. Fotila pre rôzne magazíny a poskytovala rozhovory. Prvé miesto jej zabezpečilo hlavnú výhru – luxusný Mercedes, ktorý jej všetky ženy v okolí závideli. Nevedeli, že táto cena je len dočasná, po roku auto odovzdá spolu s korunkou. Od sponzorov súťaže to bolo svinstvo. Navonok budili štedrý dojem, hlavná výhra však bola len bublinou. Eliška si povedala, že to nebude riešiť a bude žiť v prítomnosti. Skúsi využiť všetky šance, ako sa vhodne upratať, uloviť boháča, ktorý jej pomôže s investovaním, alebo sa v najlepšom prípade výhodne vydať. Nezaháľala, pretože vedela, že takáto šanca sa naskytne len raz za život. Teraz alebo nikdy. Kontakty nadväzovala na recepciách a spoločenských udalostiach. Najväčšie plody prinášali medializované akcie, kde sa to hemžilo celebritami. Práve na nich sa zoznámila s množstvom zaujímavých mužov. Žiadny z nich však nebol taký ako ten francúzsky miliardár v jej sne. Zatiaľ nik to s ňou nemyslel vážne. Pre najkrajšie dievča na svete. Nenamietala, hoci do svetovej súťaže krásy ešte zostával necelý mesiac. Keby ju vyhrala, vystrelilo by ju to ku hviezdam. Bolo to však minimálne pravdepodobné. Šanca, že by sa umiestnila príliš vysoko, bola mizivá. Tieto súťaže sú hlavne o politike. Karty sú rozdané dávno predtým, než sa nejaká súťaž začne. To, čo diváci sledujú v televízii, je len jedno veľké divadlo. Pri predstave, že sa bude musieť trepať do Tokia, jej na tele naskakovala husia koža. Nečaká ju nič iné než tvrdá drina. Lenže vyhnúť sa tejto povinnosti nedá. Zaväzuje ju zmluva a vrodená súťaživosť. Nikdy by si neodpustila, keby tam nešla. Celý život by si vyčítala, že to aspoň neskúsila. Stále by ju mátala otázka: Čo ak...? Čo ak by nakoniec vyhrala? Raz predsa musia dať šancu aj malej krajine z bývalého sovietskeho bloku. Napustila vodu do vázy a vložila do nej kyticu frézií. Stále je vŕtalo v hlave, kto ich poslal. Sama nechápala, prečo jej na tom záleží. Dostala už predsa hodnotnejšie dary, šperky, kabelky, jeden milenec jej dokonca takmer kúpil auto. Potom si to rozmyslel, lebo si uvedomil, že ju zmluva zaväzuje, aby sa vozila na vyhranom Mercedese. Snáď si ho udrží aj po roku a on jej auto kúpi neskôr. Kvety dostávala často a pravidelne, hlavne pri osobnom stretnutí s mužmi. Kuriérom jej kyticu poslalo len zopár z nich, zato však vždy spoľahlivo vedela, od koho sú. Vždy to tam bolo napísané. Ale dnes to bolo iné. Možno sa dotyčný zabudol predstaviť. A možno je to len nejaký bezvýznamný ctiteľ, ktorý sledoval súťaž v televízii. Nejaký bežný radový muž, ktorý pracuje vo fabrike alebo predáva súčiastky v autoservise. Alebo nejaký psychopat, ktorý sa do nej platonicky zaľúbil. Dozvie sa to vôbec niekedy? Odfotila kyticu mobilom.