Cieľom novely Trestného poriadku bolo zvýšiť ochranu obzvlášť zraniteľných obetí trestných činov aochrániť ich pred druhotnou viktimizáciou. Platný právny poriadok poskytoval obzvlášť zraniteľnýmobetiam trestných činov zvýšenú formu ochrany, ktorá však stále nebola dostatočná. Doteraz zákonpriznával obeti trestného činu ochranu pred druhotnou viktimizáciou v podobe zabránenia styku spáchateľom trestného činu. Obeť o prijatie takýchto opatrení žiadať nemusela, nárok jej vyplývalpriamo zo zákona. Trestný poriadok v dotknutom prípade identifikoval tento subjekt ako „páchateľa“,pričom jeho legálnu definíciu nezakotvuje. Otázne tak bolo právne určiť, koho a v akom momentetrestného konania možno označiť za páchateľa, voči ktorému svedčí právo obete na nekontaktovaniesa s ním. Uvedený stav mohol byť odstránený zavedením legálnej definície páchateľa, čo sa všakvzhľadom na rozdielny prístup Trestného poriadku k tomuto označeniu javil ako nevhodné. Akovhodnejšie riešenie je možné vnímať v dotknutých ustanoveniach zákona o obetiach trestných činov aTrestného poriadku nahradenie výrazu „páchateľ“ označením „osoba, ktorú obeť označila zapáchateľa, osoba ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu, alebo osoba proti ktorej sa vedietrestné konanie“.