Úprimnosť oslobodzuje, ale občas aj poriadne zabolí

Stredoškoláčka Tegan je tichá a nenápadná, nechce pútať pozornosť. Aj tak jej má viac než dosť. V škole ju všetci poznajú ako „tú s tou rukou“. Do študentského života za zapája len na sociálnych sieťach, no vždy z anonymných profilov. V jedno popoludnie sa Tegan poháda s mamou a utečie v snehovej fujavici z domu. Zašije sa v maličkom múzeu Thomasa Edisona, kde po škole vypomáha. V múzeu však nezostane dlho sama. Nečakane sa tam zjaví Mac Durant, príťažlivý, talentovaný športovec, miláčik celej školy. Tegan ho vždy neznášala. Mac má zakrvavenú ruku a správa sa čudne. Inokedy sebavedomý chlapec je teraz rozrušený a žiada ju o pomoc. A ani jeden sa nechce vrátiť domov. Počas nezabudnuteľnej noci odhodia Tegan a Mac masky, za ktorými sa skrývajú pred spolužiakmi a okolím. Odhalia tajomstvá, ktoré dosiaľ nikomu nevyzradili. A hoci úprimnosť k sebe aj k druhým býva oslobodzujúca, občas poriadne zabolí.

Z anglického originálu Maybe We’re Electric (Poppy, USA 2021) preložila Adriana Sýkorčinová.