Kniha sleduje málo známe, ale rovnako vzrušujúce obdobie po podpise Satmárskeho mieru medzi kurucmi a cisárskou armádou v roku 1711. Existuje dostatok faktov, že povstalci vedení kniežaťom Rákocim naďalej pokračovali v tajnej príprave na novú etapu povstania a že práve Liptov bol jedným z centier týchto príprav. Vyžadovalo si to dôkladné utajenie takýchto príprav a ich zamaskovanie napríklad vo forme zbojníckych aktivít a prechodu na iné, modernejšie formy odboja proti Viedni.

Generál cisárskych vojsk Ladislav Ebergéni sedel na koni uprostred jednotky vojakov tiahnucich z Oravy do Liptova a zadíval sa na ruiny likavského hradu. Generál mal za sebou úspešnú výpravu, podarilo sa mu obsadiť Oravský hrad a následne posilniť pozície Viedne v celej stolici. Teraz konštatoval sám pre seba, že hrad Likava sa po toľkých bitkách a obliehaniach už nespamätá a bude sa ďalej rozpadať. Hrad v uplynulých rokoch prechádzal neustále z cisárskych rúk do kuruckých a naopak. Boje zapríčinili, že hrad ako sídlo kráľovskej komory už skončil, tá preniesla svoj úrad spravujúci kráľovské majetky v dolnom Liptove do Kaštieľa svätej Žofie v Ružomberku. Práve tam teraz generál smeroval, aby zistil, aké sú pomery v župe ešte skôr, ako potiahne ďalej na východ likvidovať zvyšky kurucov, kam už predtým vyslal skupinky jazdcov ako pátracie patroly.