Sú debuty tápajúce, rozpačité, kvalitatívne nevyvážené, ale tento medzi ne nepatrí. Hochholczerová sa nebojí prísť s kontroverznými, drásavými témami, nekladie si servítky pred ústa, ide s kožou na trh a nie je a priori posratá z toho, ako to bude prijaté a za to jej tlieskam. Táto kniha sa dá zhltnúť, ale jej obsah v nás ešte dlho, veľmi dlho zostane nestrávený kvasiť. A to je dobre. (Ivana Gibová)

Mladá autorka nevarila z vody, neplietla bič z-viete-čoho. Najprv niečo zažila, potom s obdivuhodným talentom písala. Tá izba sa nedala zjesť, táto kniha sa dá zhltnúť, hoci nie je určená na prvoplánovú zábavu pod plážovým slnečníkom a nechutí ako melónový pelendrek. Ide v nej však o život, pretože tie spočiatku drobné, nenápadné udalosti, vyrozprávané poetickými, osviežujúco originálnymi až surreálnymi vetami, postupne vytvárajú príbeh vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi a všetkého, čo s tým súvisí a čo navždy zmenilo minimálne jeden osud a jeden pohľad na svet. (Balla)

O AUTORKE

Nicol Hochholczerová (*1999) pochádza z Rimavskej Soboty, študuje na katedre grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici. Ocenenia za prozaickú tvorbu získala v literárnych súťažiach Poviedka, Medziriadky, Literárny Kežmarok, Kukučínova Revúca a za knižnú ilustráciu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Novela Táto izba sa nedá zjesť je jej knižným debutom.

UKÁŽKY Z KNIHY

Tereza nie je jeho dcéra, mohla by byť, ale nie je, jeho dcéra má kučeravé vlasy a Tereza rovné, spľasnuté okolo tváre. Jeho dcéra má drobný nos a Tereza orlí, k nemu husté obočie a pery, na ktoré by sa hodil rúž, kým jeho dcéra má namiesto úst úzku čiarku ako na prasiatku, takú úzku, že sa do nej nezmestili žiadne mince jeho otcovstva, púšťala ich na zem a zamykala sa v izbe. Tereza má pery, ktorými ho teraz bozkáva, jazyk mu medzi ne padá ako zlatá minca, Ivan počuje tú mincu cinknúť, počuje, ako si ju Tereza doma šúcha o stehná a rodičia sa jej pýtajú kde si bola, a počuje aj, ako Tereza hovorí so Silviou v meste, a celý čas sa jej trasú ruky. (str. 27)

Aj moji učitelia sú prekrásni, majú prekrásne brady, prekrásne zadky v tesných nohaviciach a každú chvíľu nejakú časť tela v sadre alebo v dlahe alebo aspoň obviazanú elastickým obväzom, ešte aj moja slovenčinárka je prekrásna, keď sa ma pýta, či nepotrebujem číslo na psychológa, Tereza, nepotrebujete číslo na psychológa, moja sestra chodila k jednému výbornému, a ja krútim hlavou. Kedysi si na týchto ľudí žiarlil. Teraz ti volám a hovorím, akí sú prekrásni a múdri, a ty ma prerušíš a povieš som u priateľky a kladiem parkety, zavolaj mi neskôr. (str. 101)