Aj vojny vedia rozosmiať. Presvedčia vás o tom tieto pozbierané skutočné historky ozajstných hrdinov, plné frajerských hlášok a drsných okolností.

Bojové príbehy, ktoré bavia aj pacifistov. Väčšina malých chlapcov prejde fázou, keď ich fascinuje všetko vojenské. U autora táto fáza trvá už vyše 30 rokov. Logicky sa teda témou jeho knihy stali výjavy z bojov. Chronologicky zoradených, dlhých, krátkych, dejinne významných aj tých menej dôležitých. Jedno však majú spoločné - sú plné akcie a humoru. Ukážka: Hadík po šiestich dňoch zbadal berlínske hradby. Mestská posádka o ničom nevedela. Zrejme bola príliš zaneprázdnená špáraním sa v nose, takže o útoku sa dozvedeli až keď im zabúchali na bránu. Na prvýkrát nedostali dostatočne kladnú odpoveď. Tak si roztvorili dokorán hradby kanonádou a vtrhli do mesta. Hadík popri osobnom vedení boja sledoval šípky ukazujúce na magistrát. “Meine Hochachtung, páni. Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Hadík, Andrej Hadík.“ „Angenehm.“ „Máte nádherné mesto. Bola by obrovská škoda, keby ho nejaký neopatrný husár omylom podpálil. Veľká škoda. Veľa požiarov. Veľa mŕtvych.” “Chápeme. Koľko?” “Tristo. ” “Tristo toliarov? Jasné, mešec mám v druhých nohaviciach.” “Tri-sto-ti-síc to-lia-rov. Zla-tých. A dva tucty dámskych rukavíc s vyšitým mestským erbom na pamiatku pre Jej výsosť Máriu Teréziu, moju pani.” “Uff, toliare dokopy dáme, ale tie rukavice musíme dať ušiť.” “Nevadí, počkám. Ale viete, čím dlhšie budem čakať, tým viac sa budú husári nudiť. Riziko požiaru bude stúpať. Flammi subito totus deletus.”