Švantner chce povedať všetko obrazom. Vyhýba sa reflexii, sentenciám a pointe: básnický obraz nesie celú významovú a emocionálnu energiu a skrýva všetky podnety pre čitateľa. Albín Bagin, 1972

Švantnerova poézia vychádza zo zážitku, empírie; tieto impulzy podliehajú silnému náporu autorskej transformácie s cieľom vyťažiť z nich esteticky účinný kondenzát. Ján Zambor, 1980

Švantnerova poézia si získala už dávnejšie vlastný okruh čitateľov, ktorí mu iste zostanú verní. Možno nie každému vyhovuje jeho tichý, ale napätý tón, jeho temné farby, ale azda každý uverí jeho úprimnosti, pravde jeho výpovede. Ten tón je jeho vlastný hlbinný pocit, zlomok vnútornej drámy, ktorý ho spája s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby sú možno tieň čiernych hodrušských hôr, v ktorých – ktovie – jeho dávni predkovia hľadali zlato. Možno nehľadali. Možno žili kdesi celkom inde, ale čosi z hodrušského zlata sa nájde v knižkách Jána Švantnera. Ján Buzássy, 1986

Ján Švantner nepísal síce – v onom dlhšom časovom intervale – akoby zámernú básnickú zbierku, jednu z radu, ale o to intenzívnejšie básňou a procesom jej zrodu komponoval dramatické stretnutie lyrického subjektu so životom ako bolestným údelom človeka. Ak je to naozaj tak, potom má jeho báseň tie najhlbšie korene. Pavol Števček, 1987

Erbovým slovom Jána Švantnera by mohla byť čistota: čistota jeho prežívania, myslenia, vyjadrovania, čistota možno ako spôsob existencie, čistota ako istota i nádej, čistota ako celoživotné presvedčenie. (...) Švantner je básnikom, ktorému sa všetko akoby ožiari a takisto naraz zhasína, teda sme svedkami prechodu od žiarivej bielej k najtemnejšej čiernej, no básnik ovláda aj prechody medzi týmito pólmi a naplno ich registruje a využíva, hoci pre nás navždy zostáva čarodejníkom, ktorý v najhlbšej tme slovom zapáli svetlo.
Viera Prokešová, 2006

Švantnerova poetická tvorba počas celej svojej trajektórie hľadania smerovala od hmoty k ľuďom, od vecí k človeku, od predmetov k vedomiu. Ale aj od seba k iným. Nie náhodou v nej nájdeme toľko zanietených veršov venovaných niekedy žijúcim, ale väčšinou už nežijúcim ľuďom — priateľom, umelcom, osobitne básnikom. (...) Ale isté je, že pochopenie iného človeka otvára dvere k pochopeniu seba samého. Je to jeden z možných receptov na prechod od introvertnosti k pospolitosti, od súkromia k verejnosti, od sebahľadania k hľadaniu vonkajšieho sveta s jeho krásami a bolesťami. A zdá sa, že o to išlo Jánovi Švantnerovi od prvej chvíle, keď sa rozhodol písať verše. Vlastne, nerozhodol sa — verše sa ho zmocnili samy. Dalimír Hajko, 2016