Všetky pokusy uskutočniť socializmus v jeho komunistickom variante skončili neslávne, nezriedka priamo katastrofou, čo nemôže byť náhoda. Na druhej strane, celé storočie a pol bolo ideou socializmu nadchnuté obrovské množstvo ľudí, ktorí sa pokúšali nájsť rozmanité cesty, ako ho realizovať. Filozof Axel Honneth, najvýznamnejší žiak Jürgena Habermasa, riaditeľ frankfurtského Ústavu pre sociálny výskum, profesor na Goethe-Univesität vo Frankfurte nad Mohanom a na Columbia University v New Yorku, sa snaží túto ideu zachrániť a aktualizovať. Spätne rekonštruuje dlhú históriu zlyhaní socializmu a pokúša sa ho zmieriť s tradíciou, z ktorej vzišiel, avšak ktorú hanebne opustil. Ide o tradíciu slobody.

Honneth analyzuje ideový systém socializmu a nanovo spája jednotlivé komponenty. Socializmus budúcnosti sa nesmie nikdy viac viazať na industrializmus a musí sa zriecť tak teleológie, ako aj kolektivizmu. Takýto socializmus uznáva funkčnú diferenciáciu moderných spoločností. Popri ekonomickej oblasti priznáva aj ďalším spoločenským sféram ich autonómiu, t. j. napríklad politike, právu, láske (elementárnym intersubjektívnym vzťahom) a rodine. Autor prepája tieto sféry, avšak bez toho, aby niektorá z nich ustúpila do úzadia na úkor inej. Opúšťa ahistorické a direktívne určenie/určovanie jednotlivých spoločenských nastavení a zastáva pozíciu experimentovania a vzájomného dojednávania, čím prijíma komunikatívny obrat. Takto chápaná socialistická spoločnosť je potom jediným komunikačným deliberatívnym kruhom a jednou veľkou sieťou vzájomnosti (Füreinander).