Fascinuje nás veda, ľudská myseľ i vedecký pokrok. Žasneme nad tým, koľko toho dokážeme. A stále chceme viac. Nemali by sme však radšej spomaliť? Nevymklo sa nám to všetko z rúk?

Technológie začínajú žiť vlastným životom naberajú vlastnú dynamiku i zotrvačnosť a my im rýchlo prestávame rozumieť. Komplikovanosť zosieťovaného sveta presahuje naše predstavy a okolo nás vzniká inteligencia vyššej úrovne, niečo ako mravenisko. Čo sa však v tejto situácii deje s uvedomením a slobodou jednotlivca?

Martin Takáč, ktorý sa profesijne venuje počítačovým simuláciám ľudskej mysle a spolupracuje aj na projekte vývoja digitálnych ľudí sa vo svojej eseji Myseľ ako objekt zameriava na to, ako rozumieme (či nerozumieme) svetu, ktorý sami tvoríme. Budeme schopní zachovať si naďalej ľudskosť i samostatné myslenie? Nemali by sme spomaliť, aby sme jasne vnímali hranicu medzi ľudským a umelým, aby sme ochránili ľudskú integritu a dôstojnosť aj vo svete, v ktorom technológie budú vedieť čítať naše myšlienky? Naše obmedzenia, naša iracionálnosť, pomalosť a omylnosť, aj to z nás predsa robí ľudí.

Martin Takáč hľadá nový mýtus, nové obrazy, ktoré pre nás budú vnútorným zdrojom v dobe rýchlych a ťažko pochopiteľných zmien sveta i nás samých.