Detská nevinnosť a vojnové besnenie. Tieto dve veci v žiadnom prípade nejdú dokopy. A predsa v každom konflikte trpia najmä bezbranné deti. Tak je to dnes v Sýrii či Afganistane, a tak to bolo aj pred viac ako sedemdesiatimi rokmi počas Veľkej vlasteneckej vojny v Sovietskom zväze.

Kto iný by mohol spracovať túto nesmierne ťažkú tému, ak nie laureátka Nobelovej ceny za literatúru, fenomenálna Svetlana Alexijevič? Už viackrát dokázala, že na vojnu a ľudské utrpenie sa dokáže pozrieť z najrôznejších uhlov pohľadu a nikdy pri tom nestratiť z očí aj obyčajného človeka.

Po mimoriadnej knihe Vojna nemá ženskú tvár, v ktorej skúmala účasť žien v predných líniách sa rozhodla preskúmať aj to, ako vojnové utrpenie ovplyvnilo deti. V knihe Poslední svedkovia rozpráva príbehy ľudí, ktorí boli v čase Veľkej vlasteneckej vojny ešte malými deťmi. Ich dediny boli vypálené. Rodičia zastrelení priamo pred ich očami. Vojna sa ich dotkla svojou slizkou rukou, poznačila ich a tým, ktorí prežili, sa navždy vyryla do sietnic i myslí. Nikdy na ňu nezabudli. Nikdy na ňu nezabudnú.

Poslední svedkovia sú zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevič, v ktorej zaznievajú tisíce zlomených hlasov. Vypočujeme ich?