Obsahom vedeckej monografie sú stredoveké dejiny rehole augustiniánov so zameraním na územie dnešného Slovenska a s presahom na celouhorské a európske stredoveké dejiny. Kniha prináša nové poznatky o stredovekom historickom vývoji Rehole pustovníkov sv. Augustína, ktorá je dnes známa ako Rehoľa sv. Augustína a v súčasnosti pôsobí v Košiciach. Táto rehoľa, ktorú zaraďujeme medzi žobravé vznikla v roku 1256 zlúčením viacerých pustovníckych spoločenstiev medzi ktorými dominovali: viliamiti, jamboniti alebo brettini. Heterogénnosť tohto spoločenstva viedla k mnohým problémom, ktoré sa prejavovali najmä v prvom desaťročí po vzniku rehole. Augustiniáni však už pred svojim oficiálnym vznikom pôsobiť aj v Uhorsku. Išlo najmä o Rehoľu sv. Viliama. Do konca vlády kráľa Belu IV. (†1270) sa augustiniáni rozšírili po celom území Uhorska a výnimkou nebolo ani územie dnešného Slovenska. Približne do konca 14. storočia vznikli u nás štyri prioráty a to: sv. Stanislava vo Veľkom Šariši, sv. Ducha v Hrabkove, sv. Jána Krstiteľa v Bardejova a sv. Alžbety v Spišskom Podhradí. Všetky tieto kláštory boli čímsi výnimočné.

Augustiniáni sa venovali pastorácii v mestách, zapájali sa do kristianizácie napríklad Rusínov, prepisovali knihy, zaoberali sa sociálnou prácou v špitály, pôsobili ako hodnoverné miesto (stredoveký notársky úrad) atď. Počas svojho pôsobenia však nezabúdali ani na svoje pustovnícke korene, čo sa prejavovalo najmä pri pokuse o rehoľnú reformu. Skoro všetky augustiniánske kláštory v Uhorsku zanikli v priebehu prvej polovice 16. storočia zrejme v dôsledku šírenia sa reformácie, vojny o uhorský kráľovský trón po roku 1526 a expanzie Osmanských Turkov. K obnoveniu činnosti augustiniánov na našom území došlo v roku 1995, teda skoro po 450 rokov, a to v Košiciach, kde bol založený Kláštor sv. Augustína.