V rokoch 1978 – 79 sa Albert Marenčin ako pracovník galérie stretával s Júliusom Jakobym. Napriek generačnému odstupu dvadsiatich rokov si od prvého stretnutia boli blízki v názoroch na umeleckú tvorbu aj v životných postojoch. Pre Jakobyho sa obraz stáva obrazom nie peknou maľbou ani technikou, ale zážitkom, ktorý sa stal obrazom vo svojej autentickej podobe. A kritériom autenticity je preňho úprimnosť.

V rozhovoroch si kladú otázky a odpovede často nachádzajú v spomienkach. V doslove Juraj Mojžiš približuje dobu vzniku tejto knihy - normalizáciu, ktorá pre Marenčina znamenala zákaz publikovať. Kniha je ilustrovaná desiatkami fotografií Martina Marenčina z umelcovho ateliéru, v ktorom tento Košický pustovník prežil takmer celý život.