Krásne napísané... Rentzenbrinková odkrýva hlboké pravdy o ľudskej skúsenosti: ako milujeme, intenzívne, statočne, hoci nás to môže zničiť; ako sa musíme vyrovnávať s tým, čo nás ničí a hľadať spôsoby, ako s tým žiť; ako môžeme prežiť nepredstaviteľnú bolesť a napokon sa pomaly uzdraviť... Z týchto statočných memoárov vychádza s dôstojnosťou, silou a velikánskym srdcom.“ Sunday Times

Skutočný príbeh Cathy a jej brata Mattyho, ktorý získal ocenenie The Sunday Times Bestseller. Cathy dokázala premeniť príbeh nešťastného osudu svojho brata, ktorého zrazilo auto, na niečo v zásade krásne a povznášajúce...Na príbeh lásky a vrúcnosti. Zo zážitkov a pocitov ľúbiacej sestry, pochopíte, že zmysluplný život predstavuje viac ako len tlčúce srdce. Cathy rozpráva zdrvujúci príbeh jasnozrivou, vecnou prózou. Nie je tu žiadna melodráma a žiadna sebaľútosť, keď sa snaží prežiť katastrofu, ktorá by mohla postihnúť kohokoľvek z nás.... Posledný skutok z lásky je určite najstatočnejšia, najdojímavejšia kniha, akú si tento rok prečítate. Cathy sa po rokoch vracia tam, kde to začalo.. Do nemocnice, kde jej brata zachránili. A spomína a rekapituluje, čo mohla urobiť inak, či sa dalo urobiť niečo inak a či poskytla svojmu bratovi toľko lásky a opatery, koľko potreboval.

V kaplnke: „Ten je novší,“ podotkne kaplánka. „Strom modlitieb. Keď ste tu boli vy, bol tu iný.“ Podídem k nemu a čítam modlitby, napísané na kúskoch papiera. Niektoré odkazy sú adresované Bohu, niektoré živým, niektoré mŕtvym. Nájdu sa tu rôzne rukopisy, všelijaké úrovne zvládnutia gramatiky a pravopisu. Tie so zlou interpunkciou mi pripadajú najdojímavejšie: určite si vyžiadali najväčšie úsilie. Dúfam, že moje dieťatko je v poriadku, keď ho máš u seba, Bože. 15 rokov a chýbaš mi ako včera. Milý Bože, ďakujem, že počúvaš. Prosím, pomodli sa za môjho bračeka. Strašne ťa ľúbim, kamoško. Za moju najdrahšiu dcéru, ktorá mi strašne chýba. Umrela 25.10.83. Nikdy som sa z toho nespamätala. Prestanem, stratená v náznakoch a ozvenách príbehov iných ľudí... láske iných ľudí... Spomínam na posledné šťastné chvíle Mattyho. Boli sme v Dúhe. Ponúkli mi odvoz. Šla som ho nájsť a spýtať sa ho, či nechce ísť s nami. Matty sa opieral o biliardový stôl, dlhé prsty zvierali pollitrák. „Nie,“ odpovedal s úškrnom. „Ešte sa tu budem motať. Možno budem mať šťastie.“ A ja som sa naňho chabo usmiala, dvihla obočie, naklonila hlavu s výrazom „aký si len arogantný hajzel“, vyšla som z Dúhy a nastúpila do auta. Keď som Mattyho videla najbližšie, ležal na ceste. A už nikdy, v žiadnom zmysle toho slova, nemal šťastie... Vtedy som nevedela, že existuje celý svet medzi istotami života a smrti, že neexistuje prosto len jedno alebo druhé a že existuje mnoho rôznych osudov, horších ako smrť.