V tejto knihe hovoria Indiáni o podobe svojho života sami a vo svojom mene. Úryvky, ktoré tvoria túto knihu, sú prevzaté z ústnych, v prípade novších záznamov aj písomných výpovedí Indiánov žijúcich po celom severoamerickom kontinente v dobe od šestnásteho do dvadsiateho storočia. S úctou a pokorou hovoria o krajine, zvieratách a predmetoch, z ktorého pozostávalo územie, kde žili. Nevideli nijakú cnosť v tom, aby prostrediu vnucovali svoju vôľu: súkromné vlastníctvo, takmer bez výnimky, vnímali ako cestu k chudobe a nie k bohatstvu. Zmysel života sa u nich spájal s tým, aké majú vzájomné vzťahy a aký majú vzťah k svojej domovine - hĺbku a význam tohto poznania im zachovávala pamäť.

Mnohé z úryvkov v tejto knihe sú rady, ktoré sa Indiáni pokúšali belochom ponúknuť, buď ako dar, alebo s nádejou, že keď im belosi porozumejú, nechajú Indiánov na pokoji. Keď si Indiáni začali uvedomovať, o čo belochom ide, do ich hlasu sa vkradla tajomnosť, pribúdalo rozhorčenie, zúfalstvo a napokon strata akejkoľvek nádeje.