Toto nie je „životopis“ dospievania jedného energiou kypiaceho chalana po osemnásty rok jeho života, ale úctivá mohyla dobe a spôsobu života, ktorý sa pomaličky, no hrdinsky a s hrdosťou porúča. Myslím si, že je dobré občas sa otočiť, nájsť súvislosti, korene karambolov aj úspechov, aby človek i národ mohol korigovať svoje konanie k svetlejšiemu zajtrajšku. Pripomeniem vám bezpečie babkinej periny, mliečne desiate, zemiakové brigády, búchanie hokejok o asfalt, stavebnicu Merkur, céčka, Rubikovu kocku i tamagoči, kristusky, číny, „džínsy“, šumienku za pár halierov, Vitanu, ktorá varila za nás, žuvačku Pedro i bublinové Bajo, „kakavkové“ raňajky, ruskú zmrzlinu, ovocné drene, spreje Lybar a poplašníky vhodené do ohňa, klince položené na koľajniciach, preplnené amfiká aj na rumunských filmoch, tlačenice v autobusoch, megadlhé rady na pomaranče, inšpektora Derricka, príchod hry Tetris, magnetofónové kazety, vznik skupín Citron, Tublatanka, Arakain, Oceán či Monterosa, úmorné zháňanie muziky nakupovaním platní na zakázanej burze na ostravskej Černej louce, namosúrených fízlov vyskakujúcich zo žltobielej lady s nápisom VB, „tajných“, vyhadzujúcich mladých zo škôl za piesne Karla Kryla, hojnosť česko-slovenskej stokorunáčky, Tuzexy i magické bony, umelú úplnú zamestnanosť, absolútnu stratu dôvery k návrhárom mladosti, ale aj túlania po dedinách i lesoch, keď o nás rodičia nevedeli, a keby nebolo zvonov na kostole a zapadajúceho slnka, zabudneme aj na návrat domov. Ak ste vtedy nežili, možno zhíknete, keď sa dočítate o dlhých letných odstávkach teplej vody, búchaniach do televízorov, aby naskočil obraz, strihaní novín, pretože toaletný papier na pár týždňov zmizol z regálov, ale aj o tovare, na ktorý sa chodilo čakať večer pred raňajším otvorením obchodu s dekou pod pazuchou a peniazmi v ponožke. Lepšie sa človeku robí krok, keď vie, kde sa nachádza. Keď stratí v hmle či v snehovej metelici najbližšiu drevenú tyč značiacu chodník, musí sa vrátiť po svojich stopách späť. Ak je situácia krízová, je dobré, ak sa zastaví a štvrťhodinu ticho posedí, aby ho neopanoval zmätok a nespanikáril. A tak som sa otočil a sadol si. Ak máte čas, pomknem sa, hybajte, pookrieme spoločne. To má každá duša rada... Poďte, prejdeme ostravskou šalinou cez žlté spartakiádne kruhy na čunder na Lipno, aby sme na konci v žilinskej menze spoločne zakričali komunistom: „Vypadněte!“ a na konci sa zamysleli, koľko sme toho ako jedinci i spoločnosť vlastne odchodom socializmu stratili a koľko s usadením kapitálu na trón skutočne získali. Paľko von Na časy dospievania spomínajko

O autorovi: Pavel „Hirax“ Baričák (1971, Ostrava – 2071, Gaya) Narodil som sa ako tichý tvor v Ostrave, ktorý občas ozvučil priestor, že mu niečo chýba, alebo má niečoho priveľa. Hlavne tam dolu. Vyzeralo to tak, že zo mňa bude pokojná bytosť, aj keď do škôlky som nechcel ani zatoho. No keď ma tam mama akosi dopravila, pokorne som sa ticho hral a nik o mne nevedel. Črtalo sa to dobre, aj na besiedke som mamine zaspieval „Ja mám v levé noze trn a trn a trnaveček...“ Ocino neprišiel. Asi bol zasa na pive, v práci, alebo s kamarátmi. Keď bol doma, zavládol často vďaka alkoholu krik, zvada i na bitku neraz prišlo. Možno aj preto mám na všetkých skorých fotkách smutné oči. Naši sa rozviedli a my sme sa aj s bratom a maminou pobrali do Opatoviec nad Nitrou. Tam bolo supiš, život na dedine bol oproti industriálnej severomoravskej metropole balet v prírode. Oči sa mi začali rozsvecovať, aby po roku ukotvenia nášho rodinného hniezda v martinskej Priekope dosiahli maximálnu žiaru veselého nespratníka, ktorý bol všade, kde sa niečo dialo. Hlavne neplecha. Ale taká milá, chlapčenská, však viete aká – zakázané čerešne, raky v potoku, poplašníky v pahrebe, zlomené hokejky, lapajstvá v pionierskych táboroch, prelomený ľad a ja v mrznúcom potoku, karty pod školskou lavicou, bicykle, babety a “pinčle”. Pritvrdila sa aj muzika, ktorú som počúval a s príchodom na strednú a účesom na riťku aj moje odvrávanie a nebojácne vyslovovanie pravdy učiteľom na všetko, čo som videl navôkol seba. A toho čiernobieleho nebolo málo. Enormne sa zvýšilo aj konzumovanie lacného vína a iných alkoholických mokov s mojou partiou pevnou ani železná päsť. Prišli naháňačky s fízlami, čundre, chodenie na koncerty po celej republike, zháňanie platní a rockového oblečenia. Mama zas chodila do školy počúvať, čo som zasa vyviedol ako na hodiny klavíra... Do toho hádzaná, šachy, brigády, prvé lásky. Povinnej vojenskej službe som sa vzpieral ani býk pred selekciou semeníkov a tak som šiel radšej na výšku. Na prijímačkách som vyslovil dátumy ohľadne SNP a vzali ma. Pár mesiacov nato prišla nežná revolúcia a socialistickému detstvu bol koniec... Mladý Hirax. Plný energie, veselý, knihy hltajúci, dynamický, zbrklý, neskrotný, večne zvedavý, drzý, pravdomluvný, namyslený, k nakloneným dušiam silne priateľský, pred dievčatami hanblivý, v kolektívoch mocne obľúbený. Rebel i bútľavá vŕba pre celý svet.