„Tento príbeh nie je o mne a o mojom ockovi, a zároveň aj trochu je. No predovšetkým je to príbeh všetkých dcér, ktoré tragicky prišli o svojich otcov a nevedeli sa s tým vyrovnať, zmieriť, prijať smrť milovaného človeka. Je smutný, pretože som ho – po dlhšej prestávke – písala ako prvý po tom, čo ocko od nás odišiel. Vpísala som doň svoj žiaľ, smútok, bolesť. Súčasne však ide o príbeh plný zvratov, prekvapení... a lásky.“ Táňa Keleová-Vasilková