Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti. Snáď viac ako iní dramatici mal Aristofanes vyhranený názor a vzťah voči iným autorom hier, a zrejme najmenej rád mal Euripida, ktorého vo svojich komédiách viackrát pranieroval. Najväčší priestor a pozornosť venuje Euripidovi v Sviatku žien, kde nás autor privádza na tajný náboženský sviatok Thesmoforií, ktorého sa zúčastňovali iba ženy. V prestrojení za ženu sa na ňom objaví aj Euripidov príbuzný Mnesilochos, aby Euripida obhajoval. Sám sa však dostane do tiesne, a aby sa zachránil, neváha použiť spolu s Euripidom všemožné ľsti. Ako by mohla vyzerať demokracia, nám Aristofanes ukazuje v ďalšej ženskej hre Ženy na sneme. Aký by bol svet, keby sa vlády zmocnili ženy a čo by asi so svojou mocou dokázali robiť, čo by ich pri spravovaní štátu zaujímalo a na čo by kládli dôraz, aké závažné problémy by museli demokraticky zvládať a riešiť, aby v štáte zavládlo skutočné blaho, tak o tom premýšľa Aristofanes vo svojej hre. Alebo, že by predsa len myslel na mužov, vydávajúc ich za ženy v prestrojení? Hrou autor kriticky poukazuje na úskalia demokracie, čo sa v nej dá robiť, keď sa chce a zbehnú sa primerané a vhodné okolnosti. Publikáciu dopĺňa piata, záverečná časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa poéziou a hudbou.