Všetci žijeme dva paralelné životy: jeden, ktorý každodenne prežívame a druhý, o ktorom si myslíme, že by sme ho mali alebo mohli žiť. Nech sa akokoľvek snažíme žiť v prítomnosti, nežitému životu sa nedokážeme vyhnúť, ťahá sa za nami ako tieň. A tento tieň sa môže stať príbehom nášho života: žalospevom za nesplnenými potrebami a obetovanými túžbami. Začne nás prenasledovať mýtus o vlastnom potenciáli, o tom, čo v sebe máme, čo by sme mohli byť a robiť. A z toho môžeme byť veľmi nešťastní.

Čo sa stane, ak neúspech prestane existovať? Psychoanalytik a esejista Adam Phillips píše, že ak prijmeme frustráciu, ako cestu, ktorá nás privedie k tomu, že zistíme, čo naozaj chceme, uspokojenie príde samé. Ak túžime po živote bez frustrácií, túžime po živote bez možnosti zistiť, po čom túžime a bez možnosti svoje túžby splniť.

Naše chyby sú našimi schopnosťami, život sa nedá naplánovať, pretože skúsenosti sa skrátka plánovať nedajú. V kultúre posadnutej spotrebou rýchlych uspokojení nemáme čas na to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo vlastne chceme. Všadeprítomná túžba po poznaní nám bráni vnímať svet taký, aký je. A čo by sa stalo, keby sme niečo nepochopili? Niečo nevedeli? Adam Phillips na príkladoch tragických hrdinov, akými sú Othello, Macbeth či Lear ilustruje, že nielenže by sa nič nestalo, ale dokonca by sme sa zbavili úzkosti.