Veršami Proglasu akoby zhora nadol prechádzal dlhý rez mečom. V texte sa tak možno stretnúť s odkazmi na biblický text, ktorý má vo všeobecnosti vysoký status a ich uplatnenie nás neprekvapí, zároveň s tým však aj so slovami evokujúcimi telesný rozklad, na ktorý je ťažké myslieť inak ako s nevôľou. Pojmy sú v ňom postavené oproti sebe v ostrých protirečeniach, aj za cenu absurdného vyznenia, sémantické konzekvencie jednotlivých tvrdení sú ilustrované názorne, na príkladoch zo sféry ľudského tela, ktorá je každému dôverne známa. V konečnom dôsledku sa tak v tom istom texte stretávajú vznešené opisy „vône kvetín“, „sladkostí“, slová ako „Boh“, „rozum“, „slovo“ s odkazmi na „nozdry“, „uši“ či dokonca „hnis“. Takéto uvažovanie zodpovedá špecificky stredovekému prístupu ku skutočnosti, keď sa pozorovanie zmocňuje významu predmetov a javov vôkol seba prudko, odhodlane, ale často aj drsne, v hrubých rysoch, mimo dovtedajšej tradície, po prvýkrát. Čitateľ v takýchto textoch čelí nezvyčajnej situácii, ocitá sa takmer na začiatku akéhokoľvek písania a čítania, uprostred priestoru plného kontrastov a protirečení. Svet a v jeho rámci aj reč a literatúra nie sú ešte zobrazované neutrálnym spôsobom, ako objektívne prostredie zaliate vyrovnaným osvetlením, ale nadobúdajú ráz bojiska, v ktorom sú jednotlivé slová jedno od druhého zreteľne oddelené, stáva sa miestom stretu antagonistických síl. Na jednej strane tu stojí schopnosť ľudí vnímať „spanilosť svojich duší“, ich túžba „sa radovať“, objaviť „rajský život“, aby na strane druhej o to viac vystúpila „temnota hriechu“ a „skaza tohto sveta“. Naliehavo sa mu oznamuje, že prostredie, v dosahu jeho zmyslovej skúsenosti, je odsúdené k zániku. Exponovanosť stredovekého literárneho štýlu predpokladá pripravenosť vnímať svet aj slová a myšlienky vyhrotene. Vytvára podmienky pre osobnú účasť na tom, čo sa formuluje; korešponduje so stanoviskom človeka, ktorý sa, na rozdiel od Raffaelovho rytiera, cíti byť tým, čo vidí, ešte bytostne zaujatý. O pravej reči (Proglas)