More šumí. Love sa presýpajú. Čajky zobú z ruky. O tom, že kúzlo exotiky, dobrodružstvo či napätie môžu mať mnohé rozmery, nás aj vo svojej novej knihe presviedča Agda Bavi Pain. Zbierka poviedok More. Love. Čajky je čítanie rovnako vzrušujúce ako ľudová rozprávka či starobylá mytológia neznámej krajiny, kde sa rozprávalo jednou babylončinou a slnko nikdy nezapadalo. Nechajte sa prekvapiť, s akou ľahkosťou sa ponoríte do príbehov a užijete si jazdy východným pobrežím, temným podsvetím, potýčky s políciou aj politikou, masové koncerty a demonštrácie, no predovšetkým mágiu a čaro východných umení. Bájne svety ožívajú nanovo a povstávajú spod nánosov času ako stratený raj bájnej Atlantídy.

Agda Bavi Pain (1969) je turecký spisovateľ a umelec slovenského pôvodu. Narodil sa v Československej socialistickej republike a vyrastal v starej košickej rodine, patriacej medzi triednych nepriateľov režimu. Jeho otec bol ako seržant ŠtB začiatkom 50. rokov odsúdený za protištátnu činnosť na desaťročné väzenie. Agda Bavi Pain sa do konfliktu so zákonom dostal ešte pred ukončením základnej školy. Jeho román Koniec sveta získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru 2008 a podľa jeho predlohy bol v kinách uvedený film Babie leto. Debutoval dnes už kultovou knihou satanských básní Kosť & Koža. Sci-fi epos Rytier bez básne a Hany dosiahol v hodnotení domácej poézie za rok 2011 jednu z najvyšších priečok. Nová zbierka revolučných manifestov a zákonov poetiky má názov Euröpain.

Ukážka z knihy: Ďoďi Molek sa totálne zbláznil, odkedy sa mu to dostalo do uší. V?Japonsku sa vraj kvôli piesni na koncertoch strieľajú ľudia. Ďoďi počul. U kamaráta na kotúčaku. Prekotúčakovali dve noci. Fungel nová nahrávka. Dieťa času sa to volá. „Zomreš aj ty, jaká pésnička!“ povie Ďoďi. Malá Žuži sa rozplače, chytí sa za veľké červené uši a utečie preč. Nechce zomrieť. Nesmie počuť ani tón z takej pesničky. „Pukne ti život!“ Ďoďi sa na mňa zacerí svojím štrbavým úsmevom. Spoza jeho chrbta mi rovnako hnusne do očí pichá vyškerené slnko. Drží v?ruke fľaškové pivo a?spokojne vykračuje uličkou okolo Minicukrárne. Vo vydratých a na prasknutie zúžených rifliach škrtajú o zem nožičky ako zápalky. Pred vchodom do Luxoru sa zastaví. Pritlačí si hrdlo zelenej fľaše na oko, zamračí sa, zavrčí a?– pivo je otvorené. Zubatý vrchnák prilepený na Ďoďiho viečku žiari ako to slnko a?Ďoďi žiari s?ním. Podám mu na otvorenie svoje pivo. Ďoďi zavrčí ešte raz. Namiesto jeho lesklých očí pozerajú teraz na mňa dva obrátené vrchnáky. Napijeme sa. (str. 9)